Článok na tému: Veľmi pekne ďakujem za komen...počkať...za čo?

Mám pocit, že ste sami prekvapený, že práve čítate článok na zamyslenie. No verte mi, že nemôžete byť prekvapení viac ako ja. Sama nerada píšem takéto články, pretože mi často prídu ako niečo, čo tu už bolo, alebo trepem o jednom a v ďalšej vete
už o inom. Preto ich ani neskúšam písať no...toto by som rada zo seba dostala. Niečo, čo neštve len mňa, ale aj blogerov, s ktorými som v dennom styku.

Viete, keď mal blog asi rok, niečo, čo bolo pre mňa úplne bežne, že som si v emailovej schránke našla aj 5 emailov denne, pretože niekto okomentoval môj príspevok ( a tie boli fakt mizerné :D). Bolo bežné, že pod príspevkom sa ešte v ten deň nazbieralo niekoľko komentárov. A dnes? o dva roky neskôr? Som rada, že je pod tým príspevkom čo i len jeden. Prečo je to tak?

Som k sebe úprimná a neklamem si. Jasné si uvedomujem, že na tom nesmieme určitú vinu. Neprispievame každý druhý deň ako kedysi a aktivita nášho blogu...je mizerná. Pomaly sa na Knižné nebo zabúda- čo ma mrzí ale uvedomujem si, kto na tom nesie vinu.


Lenže po všetkých tých výčitkách sa začnem pýtať samej seba, čim to ešte je? Keď na FB stránku napíšem, že pracujem na recenzií, vy si ju budete môcť prečítať, tak Like padajú ako o život. Zavesím recenziu na blog a za týždeň mám iba 62 pozretí (oproti 200 v minulosti). A ja sa pýtam: čo? A potom sa pozriem o kúsoček ďalej a žiaden komentár a som sklamaná.  To sa nikomu z tých ľudí moja recenzia nepáčila? To bola naozaj taká o ničom, že nestala ani za jeden koment? V čom je chyba? Prečo sa s nikým o tej knihe nemôžem pod článkom porozprávať ako kedysi? Keď som s nejakým čitateľom viedla komunikáciu cez komenty.

Mnohí čitatelia, ktorý svoj blog nemajú si možno neuvedomujú, ako veľmi môže koment o troch slovách potešiť: veľmi pekná recenzia. Viete ako som po takom komentári rada? Ako sa usmievam, keď odpisujem a jednoducho ďakujem? Preboha, ja by som bola rada aj za kritiku! Chcem vedieť, čo zmeniť! Chcem vedieť, v čom robím chyby! Ale ako to mám zistiť, keď jediný koment pod mojou recenziou je spam ponúkajúci mi sexuálne hračky?

Nechcem, aby to vyznelo tak, že žiadam o komenty. Chcem len vedieť, prečo sa už
teraz nepíšu? Prečo, keď som minulý rok vyhlásila súťaž bolo tam približne 20 komentárov a pri tejto iba jeden? Prečo vlastne upadá aktivita čitateľov, aj keď sme aktívné? Viem, že niektoré blogy nemajú s niečím takýmto problém. Ale prečo ho máme napríklad my? Je náš blog zlý? Recenzie sú o ničom? Je to naozaj našou neaktivitou? Prečo?

Viete, keď som tento blog zakladala, robila som ho preto, aby som mohla nájsť ľudí, s ktorými sa budem môcť o knihách porozprávať. Ktorí mi pomôžu sa zlepšovať. A potom to upadne.  Áno, je pravda, že mnohí hovoria: ,,Blog píšem pre seba a je mi jedno, či ho niekto číta.“ Ale u mňa to nikdy neplatilo. Blog som zložila, aby som sa mala s kým rozprávať. Nie aby som si písala bľaboty iba pre seba. Chcela som vytvoriť miesto, kde sa bude diskutovať. Knižné nebo ním už nie je. Ale aj keď mi to niekoľko krát napadlo, nezruším ho.  Je to niečo, čo mi robí radosť. Miesto, kde sa môžem vyjadriť, aj keby to znamenalo, že píšem iba pre seba alebo troch ľudí, ktorý si môj blog prečítajú. Knižné nebo je moje, síce zanedbávané, ale stále moje dieťa.
Znova upozorňujem na to, že si tu neprosím o koment. Len by ma zaujímalo, čím to je, že ten odkaz ktorý niekto vidí nestojí za kliknutie či koment.

                                                                                                                    Mara