Keď nie všetko funguje tak, ako chceme

27. 3. 2017


Občas si hovorím, že je fajn, ak je človek k svojim čitateľom úprimný, no nie až moc. Koniec koncov, každý človek má vo svojom živote hromadu bullshitov a netreba ich riešiť verejne. Avšak, určitá časť týchto problémov súvisí aj s týmto blogom. A ľudia, ktorých sledujem (a preboha odhliadnime od faktu, ako táto veta divne znie...) urobili podobnú vec a vraj im to pomohlo. So let´s do this shit.


Určite ste si všimli, že Knižné nebo nefunguje tak ako má, už oveľa dlhšie. Prišla som však zo ,,vzkriesením“ no to moc nevydržalo. Vtedy to súviselo prevažne s tým, že kríza v čítaní ma prevalcovala ako rýchlik a vždy, keď som si myslela, že som sa z toho vyhrabala, prešiel ma ten vlak znova. Odrazu som bola úplne mimo toho, čo som robila zvyčajne.

Žiadne hľadanie materiálu na videá.
Žiadne hodiny strávené na GR, kde som hľadala nové knihy.
Žiadne ťukanie do klávesnice vo viere, že možno raz naozaj napíšem knihu.

Dokonca občas prešli týždne, kým som znova otvorila vlastné Knižné nebo.
Jednoducho ani neviem, čo som tie dni robila. Asi som len spala a chodila do školy či do autoškoly.  Avšak to sa nedalo nazvať depresiou, lebo viem, že toto všetko prestalo, lebo som zo svojho života ako keby vylúčila knihy. Prirovnala by som to k tomu, že by som dostala domáce väzenie, ktoré by mi zakazovalo knihy. Ale to domáce väzenie som si dala sama. Znie to asi všelijako, ale pocit, keď vám niečo chýba a pritom naozaj nechýba, je zložitý na opísanie.  V tej chvíli som nemala žiadnu naozajstnú výhovorku, prečo nie som aktívna.

Je to približne rok, kedy som začala hrať RPG - o tom som vám hovorila snáď už 5114 krát a ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že som o tom schopná rozprávať celú cestu do BA a späť. RPG mi pomáha tak nejako ostať v kontakte s knihami, lebo sa to vždy odohrávalo/ odohráva vo svete, ktorý poznám z kníh. A odrazu sa mi naskytla naozaj úžasná výhovorka, prečo svoj čas venujem niečomu inému ako blogu. Ale ako som už raz povedala, ani to nie je dokonalá výhovorka, pretože aj počas hry by som vedela vytvoriť nejeden článok či recenziu. No bolo to lepšie ako klamať samej sebe a aj vám, že som neaktívna kvôli veciam, ktoré som si za pochodu vymyslela.

To som však nevedela, čo to bude, keď sa vrátim do školy a začnem svoj úžasný posledný ročník na strednej škole. Už po pár dňoch sa všetko začalo kaziť, a keď prišlo na stužkovú, objavila sa moja nová nočná mora. O tom, aké problémy som s niektorými spolužiačkami riešila a vlastne aj stále riešim, by som dokázala napísať aj román. Nikdy som netušila, že niečo sa môže až takto monumentálne pokašlať. A že to so sebou prinesie také hlboké depresie.

Vždy som mala problém, že som chcela byť lepšia ako ostatní.  Teda nie vždy, ale určite odkedy som prišla na strednú školu.  Na základne som bola priemerná trojkárka a na strednej škole som trochu viac zamakala, a odrazu som bola jednotkárka, od ktorej mali ľudia očakávania. A aj keď sa vám darilo, tak niekto chcel viac. Od rodičov som to čakala, vždy chcú aby ste boli lepší - nie pre seba, ale pre vás. No nejako som čakala pochvalu od učiteľov, no tí si na pochvalu vybrali niekoho, kto nedosahoval ani z polovice moje výsledky. Neviem, možno je to tým, že som jedináčik, a ak nie tím, tak zaručene tým, že som kozorožec. Bez srandy, posledný rok sa dosť spolieham na hviezdy a nič ma nedokáže vystihnúť tak ako moje znamenie. Kozorožce sú workoholici, túžia po úspechu, pochvale a obdive. A ja nie som iná. Tento školský rok sa na mňa však nič z toho nehrnulo. Alebo som aspoň ten pocit nemala. Samé narážky na to kto som, na moje vzťahy či na to čo robím, ma úplne zaslepili a dotlačili na úplne dno. Depresia mi za posledné roky bola pomerne známa, občas sa jednoducho u mňa doma ukázala a ja som sa po pár dňoch sebaľútosti zdvihla a pokračovala. No za posledného pol roka je zodvihnúť sa ešte ťažšie ako kedy bolo. Nie som na tom najhoršie a vlastne občas som o tom schopná aj žartovať a podobne, no občas mám premkne tak silná depresia, že sa rozplačem aj pri úplne nevinnej vete, ktorá ani nie je myslená zle. Taká veta: „Nie, to nie je správne, správna odpoveď je D,“ ma dokáže dostať do stavu, keď sa rozplačem na hodine a plačem po ceste, vo vlaku, na stanici, v autobuse a ešte hodiny potom. A verte mi, taký depresívny záchvat nechcete dostať na verejnosti. Ľudia sa na vás potom veľmi divne pozerajú.

Ak sa pýtate čo majú moje dve nové kamarátky (Depresia a pocit menejcennosti) spoločné s chodom tohto blogu, tak je to veľmi jednoduché. Neraz som spomínala, že blog som nikdy nerobila pre seba a neverím nikomu, kto povie, že ho robil len a len pre seba. Neraz som spomínala, že mi chýba interakcia s čitateľom, tak ako to bolo niekoľko rokov dozadu. Mala som šancu byť pri knižnom blogerstve, keď bolo ešte vo vývine. A pamätám si na časy, keď  vám blog komentovali aj napriek tomu, že  ste stáli za nič, no tí najlepší na komentáre nestíhali ani odpovedať. Tieto časy mi chýbajú, no ak máte depresie, tak je to ešte horšie. Často sa pozerám po internete a hlavne na blogy, ktoré trhajú čísla v návštevnosti a hovorím si, je toto niečo čo ľudia chcú? Pretože ja nedokážem napísať recenziu, ktorá čitateľovi nedá niečo, čo za tie minutý strávené na blogu stálo. Nedokážem napísať úplne odfláknuté články o pár vetách, len aby som prispievala každý deň.  A to ma núti k myšlienke, hlavne počas depriesie: 

Je Knižné nebo ešte potrebné?
Chcú ľudia poznať ešte môj názor?
Baví ich pozerať moje videa?

Sú dni, keď si na tieto otázky viem odpovedať, buď negatívne alebo pozitívne a sú dni, keď jednoducho neviem, čo by som sama sebe na to povedala.  Pretože občas mám pocit, že ak dám video na YT mala by som ho zvesiť. Naozaj ma ľudia pozerajú? Naozaj to chcú? Nerobia si zo mňa len srandu? Veď niekto mi raz napísal, že kvôli mne je rád, že sa Československo rozpadlo! Pretože mám pocit, že tu návštevnosť na blogu mám iba vďaka nekonečným spamom na internete. Pretože mám pocit, že už vás, mojich čitateľov, nezaujímam.

Na začiatku tohto roka, keď som dostala otázku, čo bude z blogom, som si povedala, že sa spamätám. Ak nie hneď teraz, tak po maturite určite. A rada by som to tak aj naozaj urobila. A asi to aj tak skúsim, pretože aj tak sa vždy niekto nájde, kto moju prácu ocení a to mi stačí. Aspoň keď nemám depku. AJ keď posledné týždne ma napadalo, že možno je čas, to celé ukončiť. No zatiaľ sa na to nechystám. Takže ešte staňte naladení, a ja sa skúsim rozhýbať.

S láskou vaša Mara

6 komentárov

  1. Ahoj Mara :) Bola si to ty- človek, ktorý ma doviedol ku knižným blogerom. Moja pamäť je síce deravá ako ementál, no tento detail si pamätám. Knižné nebo a ja ani nemusím zomrieť, aby som sa tu dostala. A prečo som tu zostala? Pretože si úžasná blogerka aj človek. Ver tomu, nič mi nezdvihne/ nezdvihlo náladu viac, ako keď si sa 12 minút vkuse rozplývala nad nejakým sexi chlapcom (samozrejme, knižným), alebo si ukazovala svoju radosť z nových knižiek. A, že si mukel v svete čarodejníkov? Pfff, máš jednu z najčarovnejších osobností vôbec. Keď sa pre niečo nadchneš, si ako víla Amálka, ktorá všetkých rozveseľuje svojou prítomnosťou :)
    Nie všetko funguje tak, ako chceme a to je tvrdá realita. Maturita, ďalšie skúšky, bla bla bla- máš toho veľa. Sama by som neverila, aké ťažké je byť blogerkou/ youtuberkou/ bookstagramerkou... Na svoj blog myslíš, stále nie len 2 krát týždenne. Dať svoje emócie na papier, to tiež čosi trvá. Takže, oddýchni si, zrelaxuj svoju myseľ a urob to, čo cítiš. Ak však tvoj fénix vstane s popola, budem tu čakať :) a skúsim občas napísať nejaký pekný koment. Maj sa fajn a opatruj sa :) Rob len to, čo ťa robí šťastnou a vedz, že ja som tu!!! (a prepáč mi všetky gramatické chyby, chvalabohu od maturity som ďaleko)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och super...rozplakala si ma <3
      ďakujem

      Odstrániť
    2. Ak sa tvoje slzy aspoň trochu podobali na slzy radosti, som veľmi rada :)

      Odstrániť
  2. Je mi moc ľúto, že to tak cítiš. Ja som tu každopádne s tebou už niekoľko rokov a taktiež aj budem, ak budeš pokračovať. S výnimkou Inferna si na Slovensku jediná, koho sledujem a pamätám si ako som tak pred rokom v škole pozerala jedno tvoje video asi 3x po sebe, pretože bolo úžasné a fakt som sa nasmiala.
    Dúfam, že dostaneš opäť chuť venovať sa tomu. Nie aby mali ostatní radosť, ale preto, že chceš.
    Mám ťa rada a držím palce <3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Depresia je sviňa a nanešťastie veľmi dobre poznám, ako chutí. Chcela by som ti sem napísať veľa povzbudivých slov a rád, ako s ňou zatočiť, ale ani ja sama som na ne ešte neprišla a ja sama trpím jej sporadickou návštevou. Myslím, že to chce všetko len čas. Ja som mala tiež veľkú pauzu na blogu, kedy to tam hnilo a nemala som chuť na nič, ale myslím, že najlepšie je si nechať rozhodnutie uležať v mysli. Za chvíľu skončíš školu, zmeníš prostredie, zmeníš kolektív, mesto a s tým väčšinou prichádza aj zmena človeka. Nikdy nevieš, možno ťa to nakopne a ty znova nájdeš lásku ku knihám a k blogu a bude to iné. Nech sa ale rozhodneš akokoľvek, vedz, že máš okolo seba ľudí, ktorí ťa podržia a budú sa ti snažiť pomôcť. Aj keby si ťa len mali vypočuť. ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Latest Instagrams

© Knižné nebo. Design by Fearne.